nar.
1.10.1917
╬ 28. júla 2005
zakladateľ transfúznej služby na Slovensku
zakladateľ špecializačného odboru hematológie
a transfuziológie
organizátor koncepcií
odborov
dlhoročný
prednosta Kliniky hematológie a transfuziológie
FN
vedúci Subkatedry
hematológie a
transfuziológie IVZ
dlhoročný hlavný
odborník pri
MZ SR
objaviteľ variantov
krvných skupín a
vrodených abnormalít
hemoglobínu
riešiteľ mnohých medzinárodných výskumov
Mikuláš Hrubiško sa narodil
1.10.1917 v lľave. Maturoval na Štátnom
reálnom gymnáziu Ľudovíta Štúra v
Trenčíne a v roku 1941 promoval na Lekárskej Fakulte UK v Bratislave.
Od
januára 1942 pracoval v Liečebnom
ústave Robot, sociálnej poisťovne v Bratislave
ako sekundárny lekár interného oddelenia pod
vedením prof. Ladislava Dérera. Neskôr, keď prof.Dérer v roku 1945 prevzal
vedenie terajšej I. internej kliniky, odišiel s ním pracovať na túto
kliniku ako odborný asistent a pracoval tu až
do roku 1953. Získal tu špecializáciu z vnútorného
lekárstva.
Z
poverenia svojho učiteľa prof. Dérera sa
venoval od začiatku
svojho pôsobenia na
internom oddelení hematológii a neskôr, už ako
odborný asistent internej kliniky, aj otázkam
transfúzie krvi. Vykonával nepriame transfúzie
stabilizovanej (citrátovej) krvi a prvé pokusy s konzervovaním krvi od roku
1947. Mal na starosti vyšetrovanie a
overovanie zdravotného stavu darcov
krvi (okolo 200 darcov bratislavského darcovského strediska).
Keď sa v roku 1948 stala aktuálnou otázkou zriadenia Národnej transfúznej služby
v našom
štáte, nezostal bratislavský Spolok Červeného
kríža mimo tohto úsilia. Staval v tom čase
štvorpavilónovú barakovú nemocnicu a prvý
pavilón určil pre potreby rodiacej sa transfúznej
služby. Predsedom komisie, ktorá mala na
starosti stavbu tejto nemocnice bol prof.Dérer.
Keďže
vedel, že transfúzia krvi je aplikovaná
forma hematológie,
v roku 1948 navrhol svojho asistenta Mikuláša Hrubišku za prednostu tejto novej
transfúznej stanice, spolok tento návrh
akceptoval a vymenoval ho ako prvého na
Slovensku, za
primára tejto prvej transfúznej
stanice. Prof. Dérer a Mikuláš Hrubiško si
tiež
predstavovali, že sa práca v tomto novom
zariadení bude dať zvládnuť v integrácii s internou
klinikou. Spočiatku to tak aj bolo, no z roka na
rok, priam geometrickým radom, množstvo práce
v transfuziológii narastalo, najmä potom, čo
sa po zjednotení zdravotníctva stanica stala oddelením
krajskej, resp. Fakultnej nemocnice s
úlohami pre celý kraj.
Mikuláš Hrubiško, ako v tom čase jediný
kompletne a komplexne erudovaný odborník na
Slovensku, bol čoskoro vtiahnutý aj do
celoslovenskej, resp. celoštátnej transfúznej
komisie Ministerstva zdravotníctva v Prahe. Išlo o
výbor, ktorého úlohou bolo po technickej,
odbornej a prevádzkovej stránke zriadiť a uviesť
do činnosti Národnú
transfúznu službu a jej prvé zariadenia,
Krajské transfúzne stanice. Z nich prvé v Prahe, Bratislave a Brne, začali svoju
činnosť už v roku 1949, ostatné na
Slovensku, v Banskej Bystrici,
Martine, Košiciach a v Nitre o 1 -2
roky neskôr.
Popri funkcii odborníka na Krajskej, resp.
Fakultnej transfúznej stanici sa stáva M. Hrubiško
hlavným odborníkom Povereníctva, neskôr Ministerstva zdravotníctva SR. Túto
funkciu
vykonával 40 rokov, až do odchodu do dôchodku
v roku 1988. S týmito funkciami súvisiace
pracovné penzum bolo také veľké, že sa len
ťažko dalo zosúladiť s
prácou na klinike. Keďže vtedajšie orgány
považovali prácu v transfúznej službe
za prvoradú, na žiadosť vedúcich pracovníkov slovenského zdravotníctva
ukončil prácu na I. internej klinike, aby sa
v plnej miere mohol venovať budovaniu transfúznej služby na
Slovensku a rozvoju nového rodiaceho sa
medicínskeho odboru, transfuziológii.
Pravda, kedže odborne vyrastal v predstave a pracovnom zameraní, že
transfúzia krvi je vo svojej podstate
využitím vlastností krvi na liečebné účely, a tým vlastne aplikovanou formou
hematológie a s ňou aj vnútorného
lekárstva, vtláčal vznikajúcemu odboru postupne aj tieto črty a
orientáciu.
Keď v školskom roku 1953/54 usporiadal v
rámci
vtedajšieho Ústavu pre ďalšie vzdelávanie
lekárov a farmaceutov (riad. prof. D. Dieška,
DrSc.) prvý špecializačný kurz v Československu,
zameraný na výchovu budúcich prednostov
okresných, ale aj
niektorých krajských
transfúznych staníc, zameral výučbu v tomto
kurze tak, aby boli už prví špecialisti vzdelaní
nielen v transfuziológii, ale aj v hematológii.
Keďže bol ideovým tvorcom projektov budujúcich
sa transfúznych staníc, vtlačil do ich
výstavby aj hematologické črty, najmä aspoň skromné priestory pre prvé, na
tzv. centrálnych labora-tóriach nezávislé hematologické laboratóriá. V
tomto čase totiž hematológia ešte nebola na
Slovensku etablovaná, pestovala sa viac - menej
len na klinikách, pritom ale bola v
nemocniciach, v tzv. teréne, čoraz viac potrebná. Vo svojom
vlastnom ústave zriadil okrem obligátneho darcovského a
imunohematologického laboratória aj laboratória morfologické, hemokoagu-lačné
a hematologicko-biochemické. So svojimi
prvými spolupracovníkmi, najmä Bušovou,
Hrubiškovou, Kubánovou, Klindom a
Velvartovou zavádzali nové špeciálne
vyšetrenia, na Slovensku v tom čase
ešte nezavedené a nedostupné
laboratórno-diagnostické metódy. Zároveň sa popri produkcii bežných
transfúznych prípravkov pristúpilo aj k rozvíjaniu špeciálnych
metód, najmä pre dg. vrodených koagulopatií a
pre výrobu špeciálnych transfúznych
prípravkov. Všetko sa to dialo s
prihliadnutím na úlohy, ktoré
transfúznu stanicu čakali v blízkej
budúcnosti na poli liečebno-preventívnej, pedagogickej
a výskumnej práce, ako aj s prihliadnutím
na potreby Slovenska a jeho zdravotníctva.
Keď sme spomínali obrovské
narastanie úloh prvej transfúznej stanice, čoskoro sa ukázalo, že
množstvo práce prevýšilo priestorovú kapacitu
pôvodného červenokrížskeho pavilónu.
Preto sa v roku 1952 pristúpilo k
projekcii - boli pri nej Hrubiško,
Ing. Paul a Ing. Mlynár z bratislavského Stavoprojektu - a v roku 1954 k
výstavbe terajšej Kliniky hematológie a
transfuziológie na Partizánskej ulici v
Bratislave. Toto nové zariadenie
započalo svoju činnosť 15. mája 1958, v
čase, kedy sa náš odbor stal novým
nadstavbovým odborom vnútorného lekárstva a
pediatrie (1956).
V roku 1961 sa nový ústav stal výučbovou
základňou hematológie a
transfuziológie Inštitútu pre ďalšie
vzdelávania lekárov a farmaceutov,
terajšieho IVZ v Bratislave. V spolupráci s II.
internou klinikou vedenou prof. Haviarom,
ale aj s II. chirurgickou klinikou vedenou prof. Šiškom,
najmä však s jej primárom Huťanom, začala
klinika rozvíjať kompletnú, aj
komplexnú, novodobú diagnostickú a liečebnú starostlivosť,
vrátane chirurgickej, popri samozrejmej
dobovej transfuziologickej starostlivosti. Ako jeden z
prvých vyspelých prvkov špecializovanej
starostlivosti vzniklo hemofilické centrum, vedené
doc. MUDr. K. Hrubiškovou, CSc. (jedno z
prvých svojho druhu v Strednej Európe). Zabezpečovalo komplexnú
starostlivosť o hemofílie a ostatné
koagulopatie, vrátane chirurgickej starostlivosti
vďaka porozumeniu II. chirurgickej kliniky, na
ktorej sa začal sľubne vyvíjať nový profil
chirurgickej práce. Hematologická chirurgia
zanikla úmrtím prim. Huťana a zrušením II.
chirurgickej kliniky.
Zariadeniu centra predchádzalo úspešné
zavŕšenie výskumu,
ktorého cieľom bolo
zavedenie originálneho spôsobu malokapacitnej
produkcie špeciálnych transfúznych prípravkov
pre vlastnú potrebu. (Cohnova frakcia I, AHKp,
PPSB, fibrinogén). Vďaka ich výhradnému
používaniu až do
roku 1990, sa nepreniesla v ani jednom
prípade infekcia HIV ani na hemofilikov, ani ostatných príjemcov transfúzií,
hoci ich boli státisíce až milióny, čo je celosvetový unikát.
Ako
ďalší významný prvok špecializovanej
starostlivosti
prof. Hrubiško s Dr. Šteruskou,
CSc, vypracovali a
zaviedli metódu transfúzie a
transplantácie kostnej drene. Prvý pokus o
transplantáciu krvi sme uskutočnili v roku 1961
na Onkologickom ústave, na oddelení Doc.
Winklera, u chorej na leukémiu, po celotelovom ožiarení. Úspešný bol až
nasledujúci pokus,
transplantácia kostnej drene matky svojmu
synovi, chorému na akútnu leukémiu. Po
intenzívnej chemoterapii sa semiidentická dreň
ujala, žial, s následnou GVHD.
Transplantácia sa uskutočnila v roku 1962 na
II.
internej klinike. Po závažnej komplikácii a
úmrtí
pacienta na AL sa ďalšie transplantácie
prerušili
až do doby, keď jeho žiaci (Mistrík, Šteruská
a iní)
mohli obnoviť transplantácie lege artis, v
spolupráci s imunológmi (Holomáňová, Buc a i.).
Dobová hematologická a transfuziologická
starostlivosť si vyžiadala zriadenie nových úsekov činnosti. Pod vedením
Klindu (Lipšica) sa zriadilo
nukleárno-medicínske
pracovisko zamerané pre vlastné potreby
kliniky. S Drobnou zriadili oddelenie
HLA, neskôr s Holomáňovou úsek
leukocytovej a trombocytovej imunológie. Mohli
sa potom najmä v spolupráci s Danihelovou,
Šimkovicovou a Truplovou rozvinúť nové metódy
konzervovania krvi, resp. erytrocytov
zbavených leukocytov a trombocytov
filtráciou. V spolupráci s
Fehervízyovou sa zaviedli prístrojové
separačné metódy leukocytov, trombocytov a
plazmy. Postupne sa zaviedlo prístrojové
počítanie krviniek a cytochemické (Šteruská,
Sakalová), imunofluorescenčné metódy
(Sakalová, Holomáňová), enzymologické
vyšetrenie (Sakalová, Hammerová),
diagnostika všetkých faktorov hemostázy a hemokoagulácie
vrátane ich funkčného a imunologického
vyšetrenia (Hrubišková, Filová, Bátorová).
Pomerne malá kapacita II. internej kliniky
čoskoro nestačila
pokryť všetky potreby
hematologickej starostlivosti. So súhlasom
Krajského ústavu národného zdravia ZsK sa
preto v roku 1969 zriadilo v priestoroch KHaT
vlastné lôžkové oddelenie (Sakalová, Gažová,
Mistrík). Klinika
sa tak mohla vo väčšom rozsahu
ujať starostlivosti aj o chorobné jednotky
náročnejšie na dĺžku hospitalizácie. Mohla sa zaviesť aj kontinuálna,
dispenzárna starostlivosť
o všetky trvalé
resp. dlhotrvajúce choroby
krvotvorby. Popri už jestvujúcej hematologickej
ambulancii, úseku ambulantných transfúzií,
ako aj hemofilickom centre, zaviedla
sa dispenzárna starostlivosť o anémie, leukémie, polycytémie a
myelóm. Vedenie týchto špecializovaných
úsekov činnosti prevzali žiačky M.
Hrubišku, Ceizelová, Gažová, Holomáňová, Hrubišková, Prümmerová, Sakalová, Šteruská a
ďalšie. Po pozitívnych bratislavských
skúsenostiach vytvorili sa organizačné predpoklady pre zriaďovanie
hematologicko-transfuziologických centier v
ostatných krajských a fakultných nemocniciach.
Jeho spolupracovníci nemohli pri takomto
"špičkovom" prednostovi odpočívať a byť pasívni,
ale
pod jeho prísnou, zároveň nesmierne taktnou
i láskavou oponentúrou
pridávali svoje poznatky, výskumy a publikácie
z ktorých sa v slede niekoľkých dekád
rokov vypracovalo spoločne veľké dielo
pracovníkov Bratislavskej kliniky
"školy prof. Hrubiška".
Jeho
žiaci však obdivujú okrem jeho
geniálnosti niečo viac - to, čo je tak cenné
pre
každého chorého - osobnosť veľkého, ale
skromného človeka, ktorý vedel poskytnúť slová povzbudenia, spoluúčasti a
nádeje pri vážnom
ochorení. Mimoriadna kultivovanosť spoločenských vzťahov v správaní sa ku svojím žiakom a
podriadeným, prejav pochopenia a snahy o
pomoc, jeho charakterové vlastnosti.
V roku 1988, po 40 rokoch nepretržitej činnosti na čele transfúznej
služby a hematológie na pracovisku, ktoré
založil a aj viedol a v
celoslovenskom meradle, odchádza do dôchodku.
Pokračoval však v práci na klinike so
skráteným pracovným úväzkom ako konzultant
do roku 1991, potom do roku 1995 ako
vítaný návštevník KHaT.
Zaslúžený odpočinok trávil
svorne spolu s manželkou vo svojom byte v Bratislave. Bolo to 14 krásnych
rokov, ktoré prežili v penzii, spolu a vďační osudu (to na margo tých, ktorí si
nevedia predstaviť, že by prestali pracovať...).
Nikdy nestratil kontakty s
Klinikou ani s odborom, živo sa zaujímal o dianie v odbore. Zúčastňoval sa
spoločenských aktivít jak pri príležitosti svojho 80. ročného životného jubilea
v roku 1997 a aktívne vystúpil s prejavom pri príležitosti 50. ročného jubilea
transfúznej služby na Slovensku v roku 1998.
Akoby rozlúčkou bola odsunutá
oslava jeho 85. narodenín v decembri 2002 na "starej" klinike na Partizánskej.
Bol to posledný mesiac vedenia kliniky prof.Sakalovou. Boli tam všetci jeho
starí spolupracovníci a odchovanci, a to aj tí, čo bohužiaľ už dnes nie sú medzi
nami (MUDr.Eva Fehérvízyová, MUDr.Irena Chabroňová). Bol to veľmi krásny
podvečer, kde sršal dobrou náladou a dokázal, že vo svojich 85 rokoch sa mal
ešte naprosto dobre.
Zlom nastal v lete 2003 po
prechodenom zápale pľúc. Nikdy sa z neho úplne nevyliečil, ťažkosti prešli do
pľúcnej fibrózy a problémy s úbytkom pľúcnej kapacity sa naplno prejavili v lete
2004. Dovtedy, i keď s námahou, bol plne sebestačný, nakupoval, chodil von. Od
jesene 2004 už z domu nevychádzal (okrem ojedinelých návštev rodiny, lekára).
Napriek zdravotným ťažkostiam sa však zúčastnil svojej poslednej spoločenskej
aktivity - na Bratislavských hematologických a transfuziologických dňoch.
Posledné 3 mesiace strávil doma
s prívodom kyslíka. Statočne trpel, prekonával hypoxiu a jasnú myseľ bez
akýchkoľvek známok staroby si zachoval až do posledných chvíľ. So šarmom a
galantnosťou pre neho typickými žartoval so sestričkou a vyjadril jej kompliment
obdivu, ako jej to svedčí, ešte niekoľko hodín pred svojou smrťou. Skonal tíško,
po 36-hodinovom pobyte v nemocnici na pľúcnej JIHS v Podunajských Biskupiciach,
vo večerných hodinách 28.7.2005, obklopený synmi, nevestami a väčšinou svojich
vnúčat.
Výťah z publikačnej a výskumnej práce
§
V roku 1942 zaviedol u
nás (a v býv. Československu) ako
prvý metódu diagnostického nabodávania zväčšených lymfatických uzlín a
cytodiagnostiku punktátov. Výsledky publikoval v roku 1943. V roku 1944
publikuje prácu o liečbe dyzentérie
sulfonamidmi. V roku 1946 ako prvý v
býv. Československu navrhol a nechal skonštruovať špeciálnu punkčnú ihlu, a zaviedol
diagnostickú punkciu pečene, výsledky
publikoval v roku 1947.
§
Bol jedným z prvých v Československu pri
zavádzaní chemoterapie leukémií, svoje pôvodné práce publikoval v roku
1948 a 1949. V tom istom
čase a v roku 1951 publikuje práce o indikáciách transfúzie krvi a
erytrocytov, v priebehu 50. rokov viaceré
články s transfuziologickou problematikou.
Pre darcovstvo krvi mali význam jeho práce o skrytej sideropénii u viacnásobných
darcov krvi. Výsledky, ktoré docielil uplatnil pre limitáciu počtu
odberov za rok u mužov na 4, u žien na 3x
ročne, ako aj k zavedeniu
preventívneho podávania preparátov
železa u darcov krvi.
§
V roku 1961 ako jeden z prvých
v Strednej Európe publikoval so
spolupracovníkmi prácu o transfúzii kostnej drene pri liečení
akútnych leukémií, a v roku 1962 prvý prípad
relatívne úspešnej transplantácie kostnej drene pri akútnej
leukémii.
§
Riešil viaceré zložité prípady zabezpečenia
kompatibilnej transfúzie z celého Slovenska.
Dopracoval sa pri tom k viacerým originálnym
nálezom i objavom dovtedy nespoznaných
zriedkavých krvných skupín, imunogenetických javov a variantov. Tak v
rokoch 1962-70 v sérii článkov
publikovaných so spolupracovníkmi najmä Mergancovou, resp. Čalkovskou,
analýzou štvorgeneračných rodokmeňov
rozpracoval imunogenetiku a
fenotypológiu skupín Ax, Am a
všetkých podskupín A. V spolupráci s Prodano-vom
a s pomocou Salmona a Cartrona z parížskeho CNTS (Centre national de
transfusion sanguine) podali unikátnu
kvantitatívnu charakteristiku všetkých
podskupín a variantov A a B.
V roku 1966 objavil dominantne dedičnú krvnú
skupinu Hm, vysvetlil jej formálnu genetiku,
poznatok potom doplnil o objav skupín OHm a AHm..
V roku 1967 našiel v slovenskej populácii prvú
krvnú skupinu Bombay I. kategórie OAh1, prvú v
Strednej Európe. V roku 1969 v
spolupráci s Beranovou a
Prodanovom objavili a presne
definovali prvú, vo svete vôbec známu skupinu
para-Bombay
II.
kategórie, typ Bh. Krátko na to
objavil vo sfére skupín Bombay recesívne
dedičnú skupinu HH Bombay-like
a recesívne
fenotypy OHm a OABHm. Týmto objavom
dokreslil na
tie časy aktuálnu predstavu o genetike nielen
krvných skupín typu Bombay, ale celého
skupinového systému ABO a H. Na príklade
modifikácií krvných skupín dokázal, že popri
štruktúrnych génoch A, B a H zoodpovedných za
tvorbu špecifických glykozyltransféráz, existujú aj
ich regulačné gény zodpovedné za fenotypickú
realizáciu príslušnej štruktúrnej genetickej
informácie, zrejme zvlášť pre glykolipidovú a
zvlášť pre glykoproteínovú formu
krvnoskupinového antigénu. Recesívne alely týchto génov spôsobujú
modifikácie, zoslabenie až potlačenie fenotypického prejavu
príslušného štruktúrneho génu, nedostatočnú až
chýbajúcu realizáciu jeho produktu.
§
Ďalším významným objavom z oblasti krvných
skupín bol dôkaz existencie nielen dovtedy
známej interalelickej kompetície, ale aj
komplementácie medzi skupinou A a variantom
Bx.
Dokázal, že špecifický produkt normálneho
génu A2,
alebo jeho normálny regulačný gén, je
schopný
kompenzovať, komplementovať,
nedostatok produktu protiľahlého alelického páru
v prípade alely Bx. Významnou
mierou prispel nielen k obohateniu
poznatkov imunogenetiky, ale aj humánnej genetiky.
§
Využijúc svoje bohaté imunohematologické
poznatky vypracoval v spolupráci s Fábryovou -Ceizelovou originálnu
patofyziologicko-klinickú metódu paliatívnej liečby pravej polycytémie.
Dokázali, že transfúziou vhodných dávok
antierytrocytových protilátok možno aj touto cestou docieliť remisiu
choroby.
§
Taktiež v spolupráci s Ceizelovou opísali
medzi prvými v Európe krvnú skupinu Rhnull a
chýbaním Rh antigénu podmienenú hemolytickú anémiu. Na príklade tohto
fenoménu ukázal, že
biochemické štruktúry, ktorých súčasťou sú
krvné
skupiny, majú aj svoj fyziologický, funkčný
význam.
§
Keď hovoríme o vrodených hemolytických
anémiach, M. Hrubiško inicioval ich výskum na
Slovensku, v ktorom pokračovala Sakalová. Ako prvý opísal existenciu
beta-talasémie a iných
hemoglobinopatií aj na Slovensku.
§
Pri vymenúvaní viac ako 200 ďalších
publikácií, 17 monografií na ktorých sa podieľal
buď ako prvý autor alebo spoluautor, je potrebné zdôrazniť, že viedol a
inicioval témy pre klinický výskum v oblasti hematológie a transfuziológie. V
jeho zozname prác by sme našli všetky aktuálne
témy klinickej hematológie, ktoré dokresľujú
vedeckú osobnosť nášho jubilanta - hlboko
orientovaného do hĺbky teoretického
poznania, ale aj do klinického aplikovaného výskumu.
Prednášky v zahraničí
Nemecko (8x), Maďarsko (6x), Viedeň (4x),
Paríž (4x), Poľsko
(2x), USA (2x), Rím, Uppsala, Helsinky,
Plovdiv a ďalšie.
Aktivity
v odborných lekárskych spoločnostiach
§
zakladajúci člen Čs. hematologickej
spoločnosti (1951), jej prvý podpredseda,
(predseda Netoušek, čestný predseda Hynek), spoluzakladateľ Slov. hematologickej
a transfuziologickej spoločnosti (1968) a jej dlhoročný
predseda.
Dlhoročný člen Medzinárodnej spoločnosti
krvnej transfúzie (ISBT), viac rokov zástupca
Československa v nej, opakovane člen jej
výboru.
§
Je nositeľom medzinárodných vyznamenaní,
čestným členom bývalej Čs. lekárskej spol. J. E.
Purkyňu, Slov. lekárskej spol., Cs. hematologickej
spol., Nemecko-Rakúsko-Švajčiarskej spol.
transfúzneho lekárstva a imunológie,
Maďarskej hematologickej a transfuziologickej
spol., Poľskej spol. transfúzie krvi.
§
Prof. Hrubiško je známou osobnosťou v USA,
ale najmä v Európskej spoločnosti pre
hematológiu a transfuziológiu. Prednášal a
informoval v okolitých stredoeurópskych štátoch v
pravidelných 1-2 ročných intervaloch o
svojich prioritných imunohematologických výskumoch.
|